Na praxi

Chodím posledný rok na Pedagogickú akadémiu a už druhý rok máme prax.Chodíme aj do domova dôchodcov,a naša trieda má tú smolu,že nechodíme na prax do materskej školy,no a k mentálne postihnutým ľuďom. Keď sme šli prvýkrát na prax,bála som sa.Asi všetci.Nikdy sme s mentálne postihnutými nepracovali,nevedeli sme,ako na nás budú reagovať,ako sa k nim máme správať. Učili sme sa teóriu,ale prax je prax. Báli sme sa aj,či nám neako neublížia,predsa len,sú iný. Ale práve naopak. Zo začiatku to bolo také o ničom,no po chvíli sme sa oťukali. A teraz,s odstupom času môžem kľudne povedať,že nás to asi všetkých ovplyvnilo,zmenilo. Stretli sme sa s ľuďmi s rôznymi diagnózami,príčinami ich porúch.A aj keď to je veľmi náročné,hlavne na psychiku,dalo mi to do života veľa.Naozaj,človek si uvedomí,aké šťastie má,že je zdravý. Títo ľudia s mentálnym postihom sú úžasní.Je to individuálne,chodíme do dvoch odlišných zariadení.Líšia sa aj klientmi.V tom jednom je to skôr o tom,vydržať ten strach.Sú tam umiestnení muži s ťažkým postihom,často som plakala.Nie je to tam ľahké,niektorí sú nebezpečný. Zato v tom druhom zariadení sú ľahko mentálne postihnutí.Tam je to úžasné.Sú neuveriteľne zlatí,úprimní.Vedia úžasne prejaviť lásku. Sú vďačný za každú maličkosť. Niekedy si tak poviem,keby všetci zdravý ľudia boli taký,to by bolo na svete krásne. Ale asi to tak má byť. Je to krásny pocit,i keď zvláštny,komunikovať s dospelým človekom ako s trojročným dieťaťom...No naučilo nás to veľa.Vážiť si ľudí,byť vďačný za všetko,čo máme. Myslím si,že som si dobre vybrala túto školu,a aj po jej skončení chcem pracovať s týmito ľudmi,pretože ma to napĺňa.Každému by som priala stráviť aspoň jeden deň v spoločnosti týchto ,,detí,,.. Kiežby sme všetci dokázali prejavovať vďaku a najmä lásku tak ako oni....