Už dávno sme vedeli,že nám bude smutno.Za všetkými ,,našimi deťmi".Teda aby ste chápali,za klientmi z domova sociálnych služieb v Trnave,mentálne postihnutí.Úžasní ľudia....Človeka by ani nenapadlo,čo všetko sa pri nich naučí.Brať život pozitívne,či prší alebo svieti slniečko.Najdôležitejší je úsmev...
Títo klienti majú od 19 do asi 50 rokov,no sú na úrovni predškolákov.Kto nezažil,nepochopí.
Na praxi sa tu vždy riadne nasmejeme,je tu nonstop veselo,iba Mirko je takmer pravidelne odutý.Mnohí z nich majú ťažký život,a i keď mnohí vravia,že veď oni to nevnímajú,omyl.Vnímajú to dosť,sú citliví ako všetci.Vyrábame s nimi úžasné výrobky, ,,decká" sú veľmi šikovné.Predávajú ich napríklad na jarmoku,aby si mohli kúpiť ďaľší materiál. Ale najlepšia je tam atmosféra.Každý ide stadiaľ so skvelou náladou. Veď je úžasné prežiť čo i len pár hodín medzi ľuďmi,ktorí vám nepretržite dávajú najavo,ako vás majú veľmi radi.Zo začiatku nám bolo divné,keď nás objímali,ale teraz,keď sme si zvykli,je to milé.Poteší,že nás tam má vždy kto objať,robiť srandičky,najlepšie zo seba.
O mnohých z nich by ste nepovedali,že sú mentálne postihnutý,keby ich stretneme bežne niekde v meste.Sú spoločenskí,najmä Maruška,tá stále chodí do čajovne.
A teraz sa máme rozlúčiť?Po dvoch rokoch? Po dvoch úžasných rokoch? Ešte sa tam vraj raz pôjdeme lúčiť.Tretí krát.Naposledy.Zbohom.Život ide ďalej,možno na vysokej budeme pracovať s podobnými ľuďmi.
Bolo by to skvelé.......